Rád klarisiek kapucínok má svoje korene v 13. storočí v živote sv. Františka a sv. Kláry, ktorí pochádzali z bohatých a šľachtických rodín. Františka viedol Boží Duch k tomu, aby sa všetkého zriekol a dokonale sa stotožnil s ukrižovaným Kristom. Vďaka tejto serafínskej láske k nemu bol ako prvý človek v dejinách Cirkvi obdarovaný stigmami na svojom tele. Nosil ich až do konca svojho života v túžbe po neustálom obrátení, ktorú vyjadril bratom na sklonku svojho života: „Bratia, začnime konečne slúžiť Bohu,  nášmu Pánovi, veď sme doposiaľ neurobili žiadny, alebo takmer žiadny pokrok.“ (FP, Životopis sv. Františka, 103)

Sv. Klára, ktorá dobre poznala Františkov  zmenený život, sa nadchla pre tento evanjeliový ideál. Na Kvetnú nedeľu roku 1212 utiekla za ním do kostolíka Panny Márie Kráľovnej anjelov, kde prijala z jeho rúk kajúce rúcho, aby sa bezvýhradne oddala Kristovej láske. Klára nešla len a výlučne za Františkom. Ona smerovala ku Kristovi, ku ktorému ju on viedol. Odovzdala sa Tomu, ktorý ju povolal, aby svojimi rukami objala ukrižovaného Krista. Jej príklad nasledovali ďalšie mladé dievčatá a tak začal vznikať rád „chudobných paní.“

Viac ako štyridsať rokov žila Klára spolu so sestrami pri kostolíku sv. Damiána. Radikalizmus evanjelia žili v tichej skrytosti, v úplnej chudobe, v radostnej pokore, v zapálenej modlitbe a kajúcnosti, v ktorej sa premieňali na nevesty lásky. Klára zomiera po dvadsiatich ôsmich rokoch choroby a pripútanosti na lôžko 11. augusta 1253 so slovami: „Buď pochválený, Pane, za to, že si ma stvoril.“ (FP, Životopis sv. Kláry, 3252)