Klára – snúbenica Ducha Svätého

Duchovná cesta klarisiek kapucínok má svoj počiatok v udalosti, keď osemnásťročná Klára v noci na Kvetnú nedeľu v roku 1212 ušla z domu. Vo viere v evanjelium, ktoré jej ukázal František, očami srdca celkom ponorená do Krista chudobného a ukrižovaného, pustila sa bez váhania do novej skúsenosti. V prítomnosti Františka a bratov v malom Kostole Panny Márie Kráľovnej anjelov prijala z Františkových rúk kajúce rúcho, aby sa celkom oddala Kristovej láske. Tajomstvo Márie sa obnovuje v Kláre. Odovzdaná Duchu Pána ako Mária pri zvestovaní, Klára začína žiť v duchu evanjeliovej chudoby: nenecháva si nič, čo nevyplýva z pohľadu jednoducho upriameného na Boha. Chudoba sa pre ňu stáva bohatstvom duše, ktorá, zbavená vlastných dobier, sa otvára „Duchu Pána a jeho svätému pôsobeniu“ (Regula sv. Kláry, X, 8).

Paralela Kláry s Máriou sa objavuje aj v Spôsobe života, ktorý František dal Kláre: „… zasnúbili ste sa Duchu Svätému, zvoliac si život podľa dokonalosti svätého evanjelia“ (Regula sv. Kláry, VI, 2).

Stojí za zmienku, že Klára a jej sestry sú jediné rehoľníčky, ktorým Cirkev uznala titul a pomenovanie „snúbenice Ducha Svätého“, iné zasvätené rehoľníčky sú vždy označované ako „snúbenice Krista“ (porov. List Jána Pavla II. klariskám pri príležitosti 800. výročia narodenia sv. Kláry).

Klára sa modlí podobne ako Mária, nazerá na Krista a premieňa sa na jeho obraz. Podstatu nazeravej modlitby vyjadrila v jednom z listov sv. Anežke Českej originálnym obrazom zrkadla: „V tomto zrkadle žiari blahoslavená chudoba, svätá pokora a nevýslovná láska… Na začiatku zrkadla si všimni chudobu toho, ktorý je uložený v jasliach a zavinutý do plienok. Aká to obdivuhodná pokora, aká úžasná chudoba! Kráľ anjelov, Pán neba a zeme je uložený v jasliach. Uprostred zrkadla pozoruj pokoru, alebo aspoň blahoslavenú chudobu, námahy bez počtu a trápenia, ktoré podstúpil za vykúpenie ľudského rodu. A na konci tohto zrkadla sa zahľaď na nevýslovnú lásku, s akou chcel trpieť na dreve kríža a na ňom i zomrieť tou najpotupnejšou smrťou.“ (porov. Štvrtý list Anežke Českej, 2904 )

Ako slonovinová kosť obrúsená utrpeniami a pokáním, 42–ročným klauzúrnym životom, 28-ročným životom choroby a nikdy neslabnúcej modlitby pre tú „vrúcnu túžbu po chudobnom Ukrižovanom“ Klára na sklonku svojho života vyznáva: „Od tej doby, čo som poznala milosť nášho Pána Ježiša Krista prostredníctvom jeho služobníka Františka, nie je mi žiadne utrpenie ťažké, žiadne pokánie príliš prísne a žiadna choroba príliš tvrdá “ (Život sv. Kláry, 44). Krátko na to sa pýta jednej spolusestry: „Vidíš i ty Kráľa slávy, ktorého ja vidím?“, čo je predzvesť, že sa ocitá na prahu raja.

Patrónka televízie

Pápež Pius XII. v roku 1958 vyhlásil sv. Kláru za patrónku televízie, a to pre zázrak, ktorého sa jej raz dostalo počas vianoc. V noci Narodenia Spasiteľa Ježiša Krista Klára ležala chorá a osamotená, v túžbe zúčastniť sa na vianočnej liturgii. Zrazu začula zborové spevy, ktoré počas polnočných bohoslužieb zneli vo vzdialenej Bazilike svätého Františka, akoby tam bola osobne prítomná, a videla jasle Božieho Dieťaťa. Klára – ktorej meno má význam „jasná“ – má osvecovať, aby prostredníctvom televízie žiarila pravda, upevňoval sa pokoj a bola pre všetkých pozbudením k čnosti.